LuciaB

Média. Boli tu už v minulosti a v dnešnej dobe sú súčasťou nášho každodenného života. Žijeme v dobe, ktorá je doslova zaplavená rôznymi informáciami. S rozvojom informačných a komunikačných technológií môžeme nájsť takmer čokoľvek a kedykoľvek z pohodlia domova. Tlač, rádio, televízia, internet… to všetko nám ponúka neobmedzené zdroje informácií a skutočností.

Podľa mnohých teoretikov je hlavnou úlohou médií vo vyspelých krajinách zachovanie súčasného status – quo v spoločnosti.

„Akákoľvek informácia v správach je v prvom rade zaujímavosť, v druhom potenciálne využiteľná informácia a v treťom, najhlbšie, potvrdenie o stave sveta.“  (Ivan Vágner)

Či chceme, alebo nie, masmédia ovplyvňujú uvažovanie a často aj správne vnímanie reality. Ich základnou črtou je sprostredkovanie a interpretácia informácií, pričom hlavne interpretácia vplýva na naše vedomie i  podvedomie. To, akým spôsobom nám je informácia podaná ovplyvňuje našu mienku. Na jednej strane nám média ponúkajú množstvo informácií, ktoré nám pomáhajú v živote. Niekto sa prostredníctvom nich vzdeláva, niekto si rád prečíta novinky z domova a zo sveta, niekoho zaujíma, aké bude počasie, čo nové sa deje v politike, iný zase rád privonia k bulváru. Bohatstvo a rôznorodosť informácií robí pre nás z médií „verných priateľov“. Na druhej strane tento fakt v  sebe nesie aj určité nebezpečenstvo. Keďže majú médiá vo svete tak významnú a nenahraditeľnú úlohu, majú v rukách aj veľkú moc. Médiá môžu rozhodovať o tom, čo a kedy ponúknu verejnosti, do akej miery zamlčia určité fakty, či a ako danú situáciu prikrášlia. Bežný čitateľ či používateľ verí, že všetko, čo médiá povedia, je pravdou. Častokrát nás tak oberajú o vlastný názor, a namiesto toho nám podsúvajú tie svoje.

Za zrod médií môžeme považovať približne rok 1450, kedy Johan Guttenberg zostrojil tlačiarenský stroj a začal tlačiť knihy, neskôr noviny. O 200 rokov neskôr sa začala tlačiť periodická tlač a stala sa súčasťou bežného života. Vtedy dochádza po prvýkrát k ovplyvňovaniu verejnej mienky a platí to aj v súčasnosti. Koncom  19. storočia  pribúda rozhlas, neskôr televízia. Veď kto by si rád neposedel pri večerných správach s cieľom vedieť, čo nové sa deje vo svete, alebo si pozrieť nejaký film alebo zábavný program? Televízia však má hlboký vplyv na diváka, nakoľko mu sprostredkúva zábery, ktoré si sama vyberie. Spravodajstvo v televízií málokedy ukazuje dianie v plnom časovom rozsahu, ale ho strihá, upravuje a vyberá časti, ktoré sama zvolí za podstatné. Verejnosť teda vidí len skreslenú realitu.

Napokon približne v polovici 20.storočia na scénu prichádza internet. Internet obsahuje nespočetné množstvo informácií, ktoré si môžeme vyhľadať v priebehu pár sekúnd. Avšak o to nebezpečnejšie je veriť informáciám, ktoré sa na ňom nachádzajú. Mnohokrát internet podsúva informácie, ktoré skresľujú či úplne popierajú realitu, obsahuje mnoho nepodložených faktov.

V čase vojnových konfliktov sa médiá stali silnými prostriedkami na dosiahnutie určitých cieľov. Médiá počas vojen málokedy prinášali a prinášajú objektívne a pravdivé informácie. Stali sa jedinečným nástrojom propagandy. Mediálnou propagandou tak porušili mediálnu etiku.

Ako príklady uvediem zopár vojnových konfliktov v minulosti aj súčasnosti.

Druhá svetová vojna bol konflikt obrovského charakteru, ktorého pričinením prišlo o život mnoho nevinných ľudí. Počas tejto vojny však prebiehala aj ďalšia vojna, a to vojna informačná. Jej úlohou bolo propagovať myšlienky a názory nacistov. V Nemecku bola proti Židom v tom období až do konca 2.svetovej vojny rozbehnutá obrovská antisemitná kampaň plná nenávisti a rasizmu. Každé médium prinášalo o Židoch negatívne a poburujúce informácie, ktoré obyčajných ľudí ešte viac podnietilo k tomu, aby ich nenávideli. Zmanipulované bolo všetko: tlačené periodiká, rozhlas, ba dokonca aj film. Počas tejto doby vzniklo mnoho protižidovských filmov, ktoré vykresľovali židov v čo možno najhoršom svetle. Nacisti radi propagovali svoje myšlienky cez tlač, letáky či plagáty. V tomto totalitnom režime bolo ovládanie médií nevyhnutným. Hitler si vyžadoval úplnú kontrolu a moc nad tlačou. Noviny tak museli šíriť iba vyhovujúce predstavy nacistických veliteľov. Okrem spomínaných médií nacisti obľubovali aj používanie rozhlasu na svoju propagandu. Veľkou výhodou bolo vysielanie na celoštátnej úrovni, takže Hitlerove prejavy sa dostali k celému Nemecku.  Inak tomu nebolo ani v spojeneckých krajinách ako napríklad v Japonsku, avšak v tejto krajine začala propaganda o nacionalizme už pred 2.svetovou vojnou. Japonská propaganda sa však tvárila ako „obranná“. To znamená, že šírila myšlienku, že Japonsko bolo nevinnou obeťou agresie západu.

Ako ďalší príklad by som rada vojnu vo Vietname, odohrávajúca sa hlavne medzi USA a Severným Vietnamom. Americké médiá počas vojny vo Vietname zatajovali mnoho informácií verejnosti, ktoré sa dostali na svetlo až po rokoch. V USA médiá informovali o tejto vojne ako o vojne medzi „dobrými“ a „zlými“, pričom Američania predstavovali dobrých. Vietnamci boli označovani za „šikmookých“ a boli prirovnávaní k zvieratám. Novinári nesmeli kritizovať amerických vojakov, a ak to náhodou spravili, boli označovaní za komunistov či anti-američanov. Nerešpektovanie nariadení ich mohlo dohnať až do väzenia.

V súčasnej dobe sa na viacerých miestach sveta odohrávajú občianske vojny. Dá sa povedať, že sú dostatočne medializované a analyzované, médiá nám často poskytujú nové informácie o stave a priebehu konfliktov. Je však pomerne ťažké určiť, ktoré správy sú pravdivé a ktoré len formujú mienku verejnosti tak, ako si médiá želajú. Možno sa to o pár rokov opäť dozvieme.

Aká je teda úloha médií a žurnalistov vo vojenských konfliktoch a akou by mala byť? Ich úlohou by malo byť dodržiavanie mediálnej etiky a tlačového zákona. Mali by šíriť podložené a overené informácie, ktoré z našej spoločnosti robia svojprávnu a schopnú samostatne sa rozhodovať. Nakoľko majú v rukách tak veľa, aj od médií záleží, akým smerom pôjde naše ľudstvo, či sa mu podarí dosiahnuť plnohodnotnejší a slobodnejší život, alebo sa samé zahubí. Médiá zmenili svet a snažia sa meniť aj nás.

Práve preto by sme sa mali držať tohto tvrdenia : „ Médiá sú vynikajúci pomocníci, ale zlí páni.“